V auguste 2026, konkrétne 18. 8. 2026, uplynula lehota na pripomienkovanie novely vyhlášky UNMS č. 76/2019 Z. z. o výške úhrady za poskytovanie technickej normy. V IUR sme využili možnosť a v rámci uplatnených pripomienok sme si dovolili otvoriť aj otázku, ktorá nebola priamo predmetom navrhovanej novely. V zásadnej pripomienke sme požiadali, aby boli bezplatne prístupné všetky technické normy, ktorých dodržiavanie slovenská legislatíva vyžaduje – či už priamo, alebo tým, že ich používa ako minimálnu referenčnú úroveň, ktorú musí alternatívne riešenie dosiahnuť.
Slovenské technické normy majú byť vo všeobecnosti dobrovoľné. V praxi však existuje čoraz viac prípadov, keď na ne priamo alebo nepriamo odkazujú zákony a vyhlášky. Vtedy vzniká zásadná otázka: môže štát vyžadovať splnenie požiadaviek technickej normy alebo minimálne dosiahnutie úrovne, ktorú norma stanovuje, a zároveň spoplatňovať prístup k jej obsahu?
Podľa nášho názoru nie.
Nejde pritom o požiadavku, aby boli bezplatne dostupné všetky technické normy. Problém vzniká tam, kde norma prestáva byť iba dobrovoľným odborným dokumentom a prostredníctvom právneho predpisu sa stáva súčasťou pravidiel, ktoré musí stavebník, projektant alebo iný adresát rešpektovať.
Slovenský zákon už bezplatný prístup v niektorých prípadoch pozná
Zákon č. 60/2018 Z. z. o technickej normalizácii už dnes tento princíp čiastočne uznáva.
Podľa § 12 ods. 2 platí, že ak sa slovenská technická norma uvádza priamo v texte všeobecne záväzného právneho predpisu, náklady na jej poskytnutie znáša orgán štátnej správy, ktorý daný právny predpis predložil. Nadväzujúci § 15 ods. 3 stanovuje, že takúto normu poskytne národný normalizačný orgán žiadateľovi bezodplatne prostredníctvom portálu.
Zákon teda už dnes vychádza z logického princípu: ak štát použije technickú normu priamo pri vytváraní právnej povinnosti, občan alebo podnikateľ by nemal platiť za to, aby zistil jej obsah.
Problém je, že súčasné znenie zákona viaže bezplatnosť najmä na situáciu, keď je STN uvedená „priamo v texte“ právneho predpisu.
To však nepokrýva všetky prípady, keď technická norma v skutočnosti ovplyvňuje rozsah právnej povinnosti.
Čo ak norma stanovuje iba „referenčné minimum“?
Právne predpisy môžu byť nastavené aj inak.
Napríklad určia, že určitá požiadavka sa posudzuje podľa STN, ale zároveň pripustia použitie iného technického riešenia alebo technickej špecifikácie – za podmienky, že zabezpečí porovnateľnú, rovnocennú alebo prísnejšiu úroveň požiadaviek.
Na prvý pohľad možno povedať, že STN zostáva dobrovoľná, pretože existuje alternatíva.
V skutočnosti však norma v takom prípade plní inú, veľmi významnú funkciu: určuje minimálny benchmark, ktorý musí alternatívne riešenie dosiahnuť.
Vzniká jednoduchá praktická otázka:
Ako má projektant preukázať, že jeho riešenie je porovnateľné alebo prísnejšie ako STN, keď bez zaplatenia nemá prístup k tomu, s čím ho má porovnávať?
Ak právny predpis používa STN ako referenčný bod na určenie minimálnej požadovanej úrovne, jej obsah už nie je iba dobrovoľnou odbornou informáciou. Adresát právnej povinnosti ho potrebuje poznať bez ohľadu na to, či samotnú normu nakoniec použije.
Rozhodoval o podobnom probléme aj Súdny dvor EÚ
Významný pohľad na túto otázku priniesol rozsudok veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie z 5. marca 2024 vo veci C-588/21 P, Public.Resource.Org a Right to Know proti Európskej komisii, ECLI:EU:C:2024:201.
Spor sa týkal prístupu k harmonizovaným európskym normám vytvoreným CEN. Súdny dvor už v predchádzajúcej judikatúre vychádzal z toho, že harmonizované normy môžu vzhľadom na právne účinky, ktoré im priznáva právo EÚ, tvoriť súčasť práva Únie. V rozsudku C-588/21 P následne konštatoval existenciu prevažujúceho verejného záujmu na ich sprístupnení.
Pri svojom rozhodovaní výslovne pracoval so zásadami právneho štátu, transparentnosti, otvorenosti a riadnej správy vecí verejných.
Podstatná je pritom širšia logika rozhodnutia: občan alebo podnikateľ musí mať možnosť poznať pravidlá, ktoré určujú jeho práva a povinnosti. Ak technická norma prostredníctvom právnej úpravy konkretizuje požiadavky, ktoré sa od neho vyžadujú, jej dostupnosť už nie je len otázkou obchodného modelu normalizácie.
Rozsudok Súdneho dvora EÚ C‑588/21 P na EUR-Lex
Treba zároveň zdôrazniť, že tento rozsudok sa priamo týkal harmonizovaných európskych noriem a nemožno z neho automaticky vyvodiť povinnosť bezplatne zverejniť každú slovenskú technickú normu.
Jeho princíp je však pre slovenskú diskusiu veľmi relevantný: rozhodujúci nemá byť iba formálny názov dokumentu alebo spôsob odkazu naň, ale jeho skutočný právny účinok.
Nemalo by rozhodovať, či je číslo STN v texte alebo v poznámke pod čiarou
Súčasná slovenská právna úprava vytvára aj ďalší problematický rozdiel.
Ak právny predpis uvedie STN priamo vo svojom texte, zákon č. 60/2018 Z. z. predpokladá jej bezodplatné poskytnutie.
Ak je však konkrétna norma identifikovaná napríklad prostredníctvom poznámky pod čiarou alebo právny predpis jej požiadavky použije ako referenčné minimum, režim môže byť odlišný.
Z pohľadu adresáta právnej povinnosti je však nepodstatné, akou legislatívno-technickou formou sa norma do regulácie dostala.
Podstatné je:
Musím poznať obsah tejto normy, aby som vedel, čo odo mňa právny predpis vyžaduje?
Ak je odpoveď áno, jej obsah by mal byť bezplatne dostupný minimálne na čítanie.
Bezplatný prístup neznamená voľné šírenie noriem
Riešením zároveň nemusí byť úplné zrušenie súčasného systému predaja technických noriem.
Je potrebné rozlišovať medzi:
- bezplatnou možnosťou prečítať si normu potrebnú na zistenie právnej alebo referenčnej požiadavky, a
- právom normu sťahovať, tlačiť, rozmnožovať alebo ďalej komerčne používať.
Za primerané riešenie považujeme minimálne bezplatný elektronický read-only prístup k normám, ktoré právne predpisy používajú na určenie záväznej alebo minimálnej referenčnej úrovne.
Takéto riešenie môže rešpektovať autorské práva aj ekonomický model technickej normalizácie a zároveň zabezpečiť základný princíp právneho štátu – aby každý mohol bezplatne zistiť obsah pravidiel, ktoré voči nemu verejná moc uplatňuje.
IUR: právna povinnosť nemá byť ukrytá za platobnou bránou
Inštitút urbánneho rozvoja preto v rámci pripomienkovania aktuálnej úpravy poplatkov za poskytovanie technických noriem poukázal aj na potrebu systémovo vyriešiť túto otázku.
Nežiadame, aby boli všetky STN bezplatné.
Žiadame jednoduchý princíp:
Ak štát vyžaduje splnenie technickej normy alebo používa jej požiadavky ako minimálnu referenčnú úroveň, musí zabezpečiť, aby bol jej obsah adresátovi tejto požiadavky bezplatne dostupný minimálne na čítanie.
Nie je primerané, aby verejná moc na jednej strane povedala, že alternatívne riešenie musí byť minimálne také dobré ako technická norma, a na druhej strane požadovala poplatok za to, aby sa človek vôbec dozvedel, akú úroveň má dosiahnuť.
Právo musí byť poznateľné. A to platí aj vtedy, keď je časť jeho technického obsahu ukrytá v norme.